Mgr. Matej Gogola, PhD.; Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva 03.01.2026

Osobný (a sčasti aj profesijný) život bratislavského lekára Juraja Purkirchera je známy zväčša z jeho širokospektrálnej básnickej tvorby. Dôležité informácie vieme nájsť aj v relatívne bohatej korešpondencii, ktorú udržiaval s viacerými známymi humanistami tej doby. Purkircher do svojich diel vkladal informácie aj o súkromnom živote, presvedčení a svetonázore, ktorý sa postupne v priebehu rokov precízne formoval (pre neho ako luterána najmä v náboženskej otázke v súvislosti s toleranciou katolicizmu).

Z hľadiska dejín medicíny a prírodných vied išlo v osobnosti Juraja Purkirchera o vzdelaného lekára, nadšeného botanika a zároveň mimoriadneho a nadaného umelca – básnika, ktorý zasvätil život pomoci iným. Mnohí odborníci ho pokladajú za jednu z najvýznamnejších osobností Bratislavy 16. storočia, a teda celkovo aj našich národných dejín.

Po univerzitných štúdiách vo Wittenbergu, Padove a pobyte v Paríži sa vrátil do rodného mesta vykonávať lekársku prax. V roku 1567 ho dokonca za dobré a často bezodplatné služby v prospech bratislavských mešťanov a preukázanie znalostí svojho umenia navrhla Uhorská komora na vyznamenanie od samotného cisára (a uhorského kráľa) Maximiliána II. Mimochodom, pri príležitosti korunovácie Maximiliána II. za uhorského kráľa v septembri 1563 (išlo o prvého korunovaného kráľa v Bratislave) zbásnil 72. žalm a napísal báseň Sacer Aristaeus Pisoniensis. Prídomok Pisoniensis namiesto Posoniensis (bratislavský) mal podľa historičky Evy Frimmovej používať z dôvodu odvodenia názvu mesta Bratislava, resp. Posonium zo slova pisum, čo v latinčine zodpovedá slovu hrach (Antonio Bonfini, dvorný historik Mateja Korvína zasa pripísal založenie mesta bájnemu hrdinovi Rimanovi Pisonovi, a preto ju mal Purkircher nazývaťPisonium a zároveň používať adjektívum Pisoniensis. To zasa tvrdí Miloslav Okál).

Slovenská a ani maďarská historiografia si nie sú isté rokom Purkircherovho narodenia. V minulosti sa udával rok 1530, resp. 1540. V súčasnosti prevláda skôr názor, ktorý pertraktoval významný slovenský klasický filológ a prekladateľ Miloslav Okál (prvý slovenský profesor klasickej filológie, odchovanec školy Antonína Kolářa, zakladateľa klasickej filológie na Univerzite Komenského) stanovený na obdobie okolo roku 1535. Miloslav Okál je zároveň azda najväčším odborníkom, ktorý sa rozboru jeho diel venoval. Pokiaľ ide o zahraničnú historiografiu, známe sú práce maďarskej proveniencie ešte z prvej polovice minulého storočia, keď sa Purkircherom zaoberal maďarský historik medicíny István Bálint Nagy (1893 – 1931) .

Ako je rúškom tajomstva zahalený rok Purkircherovho narodenia, takisto sa historici donedávna nevedeli zhodnúť v určení roku jeho úmrtia. Väčšinou sa v literatúre udáva rok 1578. Objavil sa v padovskej univerzitnej matrike a takisto v liste šľachtica Imricha Forgáča mestskej rade v Trnave v súvislosti s varovaním, aby nikto nepodceňoval situáciu rozširovania nákazlivého ochorenia, keďže už dvaja lekári v Bratislave (okrem Purkirchera zomrel na mor aj Nicasius Ellebodius) tomuto ochoreniu podľahli. List bol datovaný k dňu 5. júla 1578. V skutočnosti ale Purkircher zomrel už v letných mesiacoch roku 1577. Vďaka korešpondencii flámskeho botanika a Purkircherovho osobného priateľa Carola Clusia (1526 – 1609) s nemeckým lekárom a botanikom Joachimom Camerariom mladším (1534 – 1598) vieme, že už 17. septembra bol určite mŕtvy, takisto ako aj jeho traja synovia. Zostala po ňom tehotná manželka a jedna dcéra.

 

Práve s flámskym priekopníkom botaniky a moderného záhradníctva Carolom Clusiom sa viaže Purkircherovo meno relatívne často. Juraj Purkircher sa totiž s láskou venoval aj botanike. Pri svojom dome v Bratislave (dnes v centre mesta na rohu Hlavného námestia a Sedlárskej ulice; pôvodný dom bol zbúraný v polovici 18. storočia, dnes sa na tomto mieste nachádza Kutscherfeldov palác) mal aj záhradku pripomínajúcu pôvodnú kláštornú bylinnú záhradu, odkiaľ čerpal liečivé rastliny a tiež aklimatizoval niektoré cudzokrajné exotické druhy. S Clusiom ho spájalo dlhoročné priateľstvo ešte z čias pobytu Paríži. Do Bratislavy sa Purkircher vrátil po svojich štúdiách na zahraničných univerzitách a po promócii 21. decembra 1563 v Padove, kde spoznal také osobnosti ako sedmohradského lekára Tomáša Jordána (1540 – 1586) alebo flámskeho lekára, filozofa a filológa Nicasia Ellebodia (1535 – 1577), s ktorými udržiaval kontakt počas ďalších rokov. Počas štúdia v Padove sa dostal aj do Neapola, odkiaľ si zobral aj niekoľko semien, ktoré potom v Bratislave pestoval. V roku 1576 daroval jeden druh fazule aj Clusiovi, ktorý ju spomína vo svojej knihe (v preklade Opis niektorých zriedkavejších rastlín) z roku 1583. Rastlina bola nazvaná Phaseolus varius sive Purkircherianus a aj takto sa Purkircherovo meno dostalo do análov svetovej botaniky.

 

 

Po návrate zo štúdií domov pôsobil Purkircher ako praktický lekár a v roku 1566 sa oženil so Žofiou Lerchenfelderovou, dcérou bratislavského mešťana Wolfganga Lerchenfeldera. Od liečenia nemajetných bratislavských občanov sa postupne prepracoval až k liečbe vyšších vrstiev spoločnosti a významných osobností. Purkircher bol v korešpondenčnom styku s viacerými významnými humanistami tej doby – Hugom Blotiom či spomínanými Ellebodiom, Camerariom alebo viedenskými lekármi Cratom a Aicholtzom. Osobne sa dobre poznal aj s Jánom Sambucom či Tomášom Jordánom, ktorý sa neskôr usadil v Brne, kde neskôr v roku 1585 aj zomrel. Tradičnými témami ich listov boli prevažne turecká expanzia na uhorské územie a tiež mor, ktorý sa Purkircher snažil v širokom okolí liečiť. Ešte v septembri 1577 sa v jednom z listov Purkircher sťažoval Camerariovi, že v Uhorsku stále badať dôsledky moru a hneď nato sa prevalila „druhá vlna tureckého moru“. Ešte v tom istom roku napísal krátku báseň s názvom Pestis phenomena, v ktorej žiada Krista, aby z oblasti Panónie pomohol odstrániť mor. Po jeho smrti vyšla tlačou vďaka jeho priateľovi Tomášovi Jordánovi.

Mor sa stal fatálnym nakoniec aj pre veľkú časť najbližších bratislavského lekára. V korešpondencii medzi Camerariom a Clusiom z 29. októbra 1577 vieme o detailoch tragédie v Purkircherovej rodine. Zomreli mu traja synovia a v dôsledku morovej nákazy aj sám Purkircher. Zostala po ňom jedna dcéra a tehotná a ťažko chorá manželka, ktorá však nakoniec prežila a porodila. Imrich Forgáč na adresu Purkircherovej smrti v júni 1578 napísal, že: „...vidíme, akej osirelosti sa dostáva tomuto ľudskému pokoleniu potom, čo naša spoločná vlasť stratila Purkirchera a Nicasia. Týchto vynikajúcich lekárov nám vyrvala smrť.“

V osobe Juraja Purkirchera sa spájala múdrosť humanistického vzdelanca, šľachtica a podporovateľa všetkých, ktorí to potrebovali. Jeho smrťou stratila Bratislava významnú a nezištnú osobnosť, ktorá položila život pre pomoc iným. 

Literatúra:

1. Carolus Clusius: Rariorum aliquot stirpium per Pannoniam, Austriam et vicinas quasdam provincias observatarum historia. Ex officina Christophori Plantini, Antverpiae, 1583. 
2. Georgius Purkircher: Opera quae supersunt omnia, ed. Okál, M. Akadémiai Kiadó, Budapest, 1988.
3. Bálint Nagy I.: Purkircher György pozsonyi orvosbotanikus élete (1530 – 1578). In Acta biologica, 2, 1933, s. 63 – 77.
4. Bálint Nagy I.: Purkircher György (1530 – 1578) pozsonyi orvos élete. In Orvosi Hetilap, 73, 1930, 22, s. 553 – 556.
5. Bálint Nagy I.: Purkircher György (1530 – 1578) pozsonyi orvos élete. In Orvosi Hetilap, 74, 1930, 23, s. 581 – 584.
6. Frimmová, E.: Humanistická korešpondencia. In Slovenská literatúra, 59, 2012, 2, s. 139 – 165.
7. Frimmová, E.: O morovej chorobe v staršom písomníctve. In Kniha: zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry, 2011, s. 57 – 78.
8. Hrabovec, I.: Z dejín botaniky a zoológie na Slovensku do polovice 19. storočia. Veda, Bratislava, 1990, s. 15 – 16.
9. Hrabovec, I.: Charles de lʼ Écluse – Carolus Clusius. In Tibenský, J. (ed.): Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 1. Obzor, Bratislava, 1986, s. 54 – 57. 
10. Lábaj, I.: Lekári medzi humanistami 16. storočia na území dnešného Slovenska. In Farmaceutický obzor, 90, 2021, 6 – 7, s. 99 – 103.
11. Okál, M.: Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. In Biografické štúdie, 11, 1984, s. 7 – 43.
12. Okál, M.: Bratislavský humanista Juraj Purkircher (1535 – 1578). In Vlastivedný časopis, 28, 1979, s. 71 – 74.
13. Orbán, Á.: Clisus, Ellebodius and Purkircher: A Cross-Section of Humanist-Naturalist Cultural Exchange between Vienna and Pozsony. In Erudition and the Republic of Letters, 8, 2023, 1, s. 1 – 35.